1.dobrí kolegovia
2. práca, čo baví
3. či plat?
Asi všetko naraz, ale keďže moja práca spĺňa akurát tak bod 1, tak sa musím zamýšľať. Už prešli 2 mesiace a 11 dní, čo som mala byť preč. Aspoň som sa tak dušovala pred nástupom do terajšej práce, že do roka a do dňa tam po mne ani nepáchne. Niekde v polovici som sa zbadala, že sa mi nejak nechce odísť od tak dobrého kolektívu.
Kde sa každému gratuluje aj na meniny, kde sa chodí lyžovať, na chaty, na pivo po práci. Rodinná atmosféra tomu hovorím. Šéfka mi volá v nedeľu, že je v obchode a vidí Dracenu ako stvorenú pre mňa - reku, či mi nekúpi.
Bagetky s mozarellou, olive oil, bazalkou a paradajkou - na tie sa tak rýchlo nezabudne. Nie je to len o práci, mixuje sa s ňou totiž aj náš osobný život. Čo je niekedy, samozrejme, na škodu.
Práca ma bavila - prvý polrok. Až kým som nezistila, že sa už nikam neposúvam, nič sa neučím, ničím ma neobohacuje. Len samý stres a už ani týždňová dovolenka nepomáha odbúrať ho.
Plat? Pche.
Ale ten KOLEKTÍV.
Dni utekajú a ja sa musím rozhodovať veľmi rýchlo. Pri tomto tempe sa vidím v tej istej firme o 30 rokov skysnutá a zlomená, sklamaná zo seba a zo života. Nesplnené sny.
Musím sa rozhodnúť. Ja chcem byť bohatá a uznávaná a chcem sa vyvaľovať na svojej jachte v Karibiku, kedy sa mi zachce.
Tak to, aby som začala konať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára